KEDY JE MOJA MODLITBA NAJSILNEJŠIA?

            Keď ešte žil páter Pio, z Československa mi chodievali listy, aby som sa uňho prihovoril a poprosil ho o modlitbu. A pýtam sa tých ľudí: „A to sa nemôžete pomodliť sami?“ A oni na to: „Viete, to nie je rovnaké. Jeho modlitba má väčšiu silu.“
            Je to naozaj tak? Je sila modlitby jedného človeka väčšia a iného menšia? Odpoveď znie: závisí to od sily Ducha Svätého v nás. Máme všetci Ducha Svätého rovnako? Nemáme. Preto je modlitba niektorých ľudí silnejšia.
            Čím je človek svätejší, tým je jeho modlitba silnejšia. Demonštruje to aj nasledujúci príklad: Dvaja mnísi sa pohádali a šli spať. Jeden už spal, a ten druhý mu búcha na dvere a zobudí ho. „Čo chceš?“, pýta sa ten zobudený. „Chcem sa s tebou zmieriť.“ „To si mohol urobiť aj ráno...“ „Nie, to nie je pravda. Keby som sa ráno chcel modliť a nebol by som s tebou zmierený, moja modlitba by mala menšiu silu...“
            Tak je to, potrebujeme zmierenie a čisté srdce, aby naša modlitba bola silná.
            A koho modlitba je najsilnejšia?
            Modlitba Cirkvi. Keď ti Cirkev po úprimnom vyznaní hriechov povie: „Ja ťa rozhrešujem,“ je táto modlitba istotne vypočutá. Alebo keď kňaz pozdvihne hostiu a povie „Toto je moje telo,“ tiež je vypočutá, lebo je to modlitba Cirkvi.
            (Nepriatelia Cirkvi sa vždy usilovali zabrániť sláveniu eucharistickej modlitby, čiže svätej omše, alebo ju aspoň obmedziť, pretože intuitívne cítili jej silu!)

            Teraz si niečo povieme o modlitbe k svätým. Keď sa stratí dáždnik, ľudia sa modlia k svätému Antonínovi, vraj – ten je tu od toho, svätá Rita je zasa pomocníčka v beznádejných situáciách. Ako si to tí svätí pekne rozdelili!J Ale protestanti majú s tým dosť veľký problém. V časoch reformácie táto mentalita veľmi zle pôsobila na ľudí: „Ja to poviem svojmu anjelovi, ten to povie môjmu patrónovi, ten svätému Jozefovi, ten Panne Márii a tá počká, kedy to bude vhodné Pánovi Ježišovi podsunúť...“ Našťastie to takto nefunguje! A ani o tie dáždniky či iné banality tam nejde...!
            Raz som o modlitbe k svätým prednášal. A keďže ja mám na prednáškach aj iných ako len katolíckych poslucháčov – boli tam vtedy dvaja kalvinisti – a keď som začal o tých svätých, tak oni na to: „v tomto sa my s vami nezhodneme!“
            A ja sa ich pýtam: „A keď sa zhodneme, zaplatíte mi fľašu vína?“ A oni, že áno.
            Pýtam sa ich: „Ako sa modlíme k Bohu?“ Oni: „V Duchu Svätom skrze Ježiša Krista.“ Ja som v otázkach pokračoval: „A Ježiš je iba historická osoba alebo je to mystické telo Kristovo?“ A oni súhlasili, že keď hovoríme o Kristovi, nejedná sa iba o osobu historického Ježiša. Takže som im povedal: „Keď sa teda modlíme skrze Ježiša Krista, modlíme sa skrze celé mystické Kristovo telo – teda so všetkými, aj s tými, ktorí sú na zemi, aj s tými, ktorí sú v nebi.“ A oni s tým súhlasili. A ja som vyhral fľašu vína.

            Nikdy to ale nie je tak, že teraz sa modlím k Panne Márii, a nemodlím sa ku Kristovi. Alebo prosím svätého Antonína, ale nemodlím sa k Ježišovi. Nejaké „iba k tomuto“ je nezmysel. V každom svätom sa modlím ku Kristovi.
            Ale ak nechceš vzývať svätých, nemusíš. Už Tridentský koncil povedal, že modlitba k svätým je niečo dobrovoľné, nezáväzné. Inak to majú pravoslávni. U nich je to nutné. Je to jeden z článkov ich viery.

            Na záver vám položím otázku: „Moja mama zomrela už dávno. Nemám pochybnosti, že je s Kristom vo večnej blaženosti. Smiem sa k nej modliť alebo nie? Prechováva ku mne ešte nejaké osobné vzťahy alebo sa to jej smrťou všetko zrušilo?“
            Odpoveď znie: V súkromí sa k nej modliť môžem, ale verejne v kostole nie. To by musela byť kanonizovaná Cirkvou. Veríme, že isté osobné vzťahy medzi živými a mŕtvymi sú, že sa nerušia, ale dá sa to ťažko „merať“. Aj františkáni veria, že majú bližšie k svätému Františkovi ako iní, jezuiti zasa k svätému Ignácovi.

            Každá modlitba dochádza k Bohu Otcovi – a to je na tom krásne, že tam k nemu ideme spoločne a že sa jeden za druhého modlíme. Ale je slabosť dnešného sveta, že každý je sám pre seba a sám si chce vystačiť. Modlitbou v Cirkvi sa obnovuje dialóg (Cirkvi putujúcej a oslávenej). Chomjakov hovorí, že do pekla ide každý sám, ale do neba sa dá ísť iba so všetkými ostatnými.

(spracované podľa prednášky kardinála Špidlíka seminaristom)